Turecko usilovalo o Veľkú cenu už dlhšiu dobu, pretože jediným vrcholným motoristickým podujatím v krajine boli preteky rely. Najprv sa uvažovalo aj o tom, že okruh sa môže postaviť v Antalyi či Izmire, no nakoniec predsa len zvíťazilo to, že v blízkom okolí Istanbulu býva 20 miliónov obyvateľov, čo je neprehlasovateľný argument. Stavbári pracovali na výstavbe okruhu v dvoch 10,5 hodinových smenách. V rámci projektu pracovalo 27 inžinierov, 1450 robotníkov a viac než 140 strojov. Trať je dielom Hermanna Tilkeho. Ten sa pokúsil vyhnúť „sterilite“ okruhov, ktoré navrhol pre Veľkú cenu Bahrajnu, či Číny a vo svojom projekte skombinoval to najlepšie z niektorých slávnych okruhov. Jazdí sa tu proti smeru hodinových ručičiek, ako napríklad v brazílskom Interlagose. Veľké výškové rozdiely v teréne zasa pripomínajú bývalý rakúsky Österreichring a prírodným charakterom sa turecký okruh podľa mnohých najviac podobá belgickému Spa-Francorchamps. Na trati s dĺžkou 5,338 km je naprojektovaných šesť pravotočivých a osem ľavotočivých zákrut. Vďaka veľkorysej šírke v rozmedzí 14 až 21,5 metra ponúka dobré možnosti na predbiehanie. Na jazdcov čaká aj niekoľko náročných úsekov. Jedným z nich je veľká zákruta, v ktorej monoposty menia smer o 180°. Na tom by nebolo nič neobvyklého. Táto zákruta však nie je plynulá, pretože ju tvorí niekoľko priamych segmentov, takže sa v nej veľmi ťažko hľadá ideálna stopa. Piloti tu jazdia prakticky na plný plyn. So štyrmi rôznymi vrcholmi sa podobá jednej sekcii na starej verzii Nürburgringu. Niektorí jazdci ju dokonca porovnávajú s legendárnou Eau Rouge alebo 130R. Zaujímavá je i prvá zákruta, ktorá nasleduje po cieľovej rovinke. Tá je ľavotočivá a relatívne ostrá, pričom jazdci prekonávajú výrazné klesanie. Táto zákruta sa často nazýva „Turkish Corkscrew (turecká vývrtka)“, podľa slávnej „Corkscrew (vývrtka)“ z okruhu Laguna Seca. A napokon nesmieme zabudnúť na mierne stúpanie uprostred zadnej rovinky, ktoré sa kvôli svojej podobnosti s Eau Rouge posmešne nazýva „Faux Rouge.“ Ideálnu príležitosť na predbiehanie poskytuje koniec dlhého rovného úseku, na ktorý nadväzuje záverečná kombinácia zákrut pred cieľovou rovinkou. Práve tam jazdci dosahujú maximálne rýchlosti prevyšujúce 300 km/h. Turecko so svojim novým okruhom zažilo 21. augusta 2005 premiéru vo Formuli 1. Vtedy Bernie Ecclestone vyhlásil, že je to najlepší okruh na svete. Felipe Massa, ktorý vyhral tri turecké preteky systémom štart–cieľ a získal tu najväčší počet bodov v porovnaní s ostatnými jazdcami, by s ním určite súhlasil. Okrem každoročnej Veľkej ceny Turecka šampionátu Formuly 1 okruh hostil aj ďalšie významné motoristické podujatia ako MotoGP, FIA WTCC, DTM či sériu Le Mans. Istanbul Park, okruh rešpektujúci architektúru na pomedzí Európy a Ázie, už od svojich premiérových pretekov zápasí s nízkou návštevnosťou. Malý záujem miestnych obyvateľov a tribúny zívajúce prázdnotou sú typickým obrazom Grand Prix Turecka. Príčinou týchto problémov určite nie je zázemie trate, ktoré je na vynikajúcej úrovni. Ďalším problémom je slabá infraštruktúra, z čoho vyplýva dopravný chaos, ktorý ovláda mesto dvoch kontinentov prakticky permanentne. Najslabším článkom miestnej dopravy je most spájajúci európsku a ázijskú časť mesta.